Druhá a podstatnejšia vec než kultúrny šok je to, ako dokážeš splynúť s novým prostredím a akých ľudí máš okolo seba. Ľudia z našej školy sú v tom, ako vytvoriť všetkým (vrátane seba) príjemný domov, úplní profesionáli. Dokážu obetovať každú a jednu minútu svojho času, aby pomohli novým študentom, vrátane zahraničných, usadiť sa v novom prostredí. Škola sa snaží vytvoriť druhý domov v podobe malých internátnych domčekov (napríklad v tom našom nás býva deväť) a internátnych „rodičov". Tí sa starajú o to, či stíhaš s úlohami, či potrebuješ pomoc s učivom, či si chorý, či máš dosť spánku. Toto všetko robia aj napriek tomu, že doma majú vlastné deti. Jediný rozdiel medzi internátnymi „deťmi" a ich vlastnými deťmi je, že my nedostaneme pusu na dobrú noc. Ak sa vyskytne krízová situácia a oni nie sú schopní vyriešiť tvoj problém, prichádza na rad špecialista, ktorého škola zamestnáva. Volá sa counsleror a funguje podobne, ako školský psychológ. Obvykle je to ten najmilší človek v celej škole. Jeho úlohou je komunikovať so žiakmi, ktorí majú problém. Problém môže byť rodinný, osamelosť, hocičo. Čo je veľmi zaujímavé, títo ľudia sú špecializovaní aj na prevenciu drogových závislostí. Nuž, ak má teda študent problém, naplánuje si sedenie s psychologičkou a spoločne sa snažia problém vyriešiť.
Keď už som spomenula drogy, ktoré sú problémom asi všade na svete, celkom ma prekvapil postup, ako sa s ním vyrovnávajú v mojej americkej škole. Vysvetlím to na príklade z minulého mesiaca. V maturitnom ročníku sú traja kamaráti a všetci traja sú známi tým, že nie sú nevinné detičky. V nedeľu po obede ich učiteľ matematiky videl fajčiť marihuanu. Čo teraz? Všetci traja sú zo školy na týždeň suspendovaní. Počas tohto týždňa musia ísť domov, odpracovať päť dní vo verejno-prospešných službách a postaviť sa zoči-voči vlastným rodičom, ktorí im za štúdium na súkromnej škole platia nemalé peniaze... Po týždni sa vrátia do školy. No hneď v prvý pondelok po návrate musia predniesť na celoškolskom mítingu ospravedlňujúcu reč, ktorou vysvetľujú, čo sa stalo, prečo sa to stalo a ako sa to pokúsia napraviť. Táto časť je podľa mňa neskutočne ťažká a zahanbujúca. Rozprávať o sebe a svojich chybách pred celou komunitou...Uf... Nie každý je schopný uniesť ten tlak. Naši maturanti to zvládli dobre. Veľmi dobre. Takmer som mala chuť im za tú ich reč zatlieskať. Ale po takýchto rečníckych prejavoch sa u nás v škole netlieska...
Nuž a ich život ide ďalej. Pred nimi je ďalších 365 dní. Celý jeden rok, počas ktorého nesmú porušiť pravidlá. Ak by boli dosť hlúpi, tak to urobia. Ale potom nasleduje už len vylúčenie a nútený odchod z najlepšej školy, v akej kedy boli.
Tento systém sa mi zdá byť veľmi rozumný. Núti decká zamyslieť sa nad vlastnými životmi. Ak chvíľu rozmýšľaš, uvedomíš si, koľko chýb si v živote urobil. Nie po každej chybe však dostaneš druhú šancu napraviť ju. Ale je tu škola, naša CRMS, ktorá ti druhú šancu dáva. Tu sa každý, kto o to stojí, môže poučiť z vlastných chýb a nerobiť rovnakú hlúposť znova a znova.
Toto je len príklad, na ktorom som si rýchlo uvedomila, ako veľmi sa tu o nás starajú. Oni chcú, aby sme boli v živote úspešní, šťastní a hlavne, aby sme si vedeli uvedomiť naše vlastné omyly. A záleží im aj na tom, aby sme pochopili, že tretia šanca nie je rozumné riešenie.