Po Vianociach o Vianociach, zime a ľuďoch...

Autor: Tereza Váradyová | 12.1.2014 o 20:27 | Karma článku: 5,99 | Prečítané:  524x

Práve som si zistila, že už pred týždňom  nám skončili vianočné prázdniny. Lenže tento týždeň sme mali taký frmol, že som si to ani neuvedomila.   Najprv sa však vrátim k prázdninám. Keďže ako štipendistka programu ASSIST nesmiem opustiť kontinent, ostala som počas prázdnin v Carbondali. Škola a internáty sú počas prázdnin zatvorené, a tak sme sa spolu s kamarátkou Martou (Španielkou z Bilbaa) znova sťahovali k našej náhradnej rodine. Po týchto prázdninách som si istá, že  sme dostali tú najlepšiu  hosť-rodinu na svete. Ale to už zas predbieham...

Začiatok prázdnin vyzeral podobne, ako doma. Zdobili sme spolu dvere, pomáhali s balením darčekov.  24. decembra som sa zobudila a uvedomila som si, že dom je tichý a akýsi prázdny. Ešte nikdy som nezažila, aby bol dom na Štedrý deň taký všedný. Potom mi niekto z domácich povedal, že v Amerike sa 24. decembra vlastne nič nedeje. Nečakalo na mňa zlaté prasiatko a ani tá stará reklama  na Kofolu. Vo vzduchu nevisela vôňa  kapustnice a ja som nezaliezala do komory tajne „ochutnávať“ zemiakový šalát. A ocko nepitval kapra. Naozaj sa nič nedialo. Vo vzduchu sa hompáľalo ticho a jediný zvuk boli elektrické zvončeky na dverách. Sklamaná som čakala, aký bude ďalší deň. Zobudili sme sa do najslnečnejšieho rána celých prázdnin. Naše hosť-sestry nás vydurili z postele a spolu  sme sa ponáhľali vyrabovať ponožtičky.  Po americky ich volajú stockings – sú to také veľké ponožky, do ktorých Santa Claus povkladá menšie darčeky. Tieto ponožky zvyčajne visia na krbe.  Po malých prekvapeniach sme sa vrhli  na väčšie. Vianočný stromček bol (vlastne pod tou hromadou darčekov skoro zmizol) zavalený zabalenými darčekmi. Trvalo nám viac ako dve hodiny, kým sme ich všetky otvorili. Američania milujú darčeky, tešia sa, keď obdarovávajú a nehanbia sa prejaviť nadšenie, keď sú obdarovaní. Hoci sme do kopy darčekov prispeli aj my s Martou a našli sme skvelé darčeky aj pre seba, priznávam, že mi tento zážitok trocha zaváňal konzumom...

Po neskorých raňajkách sme sa vybrali na prechádzku. Nikto z domácich sa nebral zhurta do varenia či upratovania. Večera bola naplánovaná na šiestu. Na večeru prišla hosť-otcova sestra s manželom a starí rodičia. Pred večerou sa nekonal žiaden ceremoniál s oplátkami, cesnakom, medom, jablkom. Nič. Sadli sme sa. Ako predjedlo sme mali grécky šalát (ó, aké tradične americké).  Hlavné jedlo bolo pečené bravčové mäso – vnútri krvavé. K tomu hrášok a sladký zemiak. Chýbal mi kapor. A bobaľky. Kapustnica a pirohy. A rodičia, brat, starí rodičia. Naše rodinné rituály... Americké Vianoce pre mňa akosi stratili vianočnosť. A hoci sú členovia mojej hosť-rodiny veriaci,  Vianoce ako keby pre nich nič výnimočné neznamenali. A nie som si istá, či to modlitba  pred jedlom a účasť na večernej omši dokážu zachrániť.

Zvyšok prázdnin sme sa túlali po okolí, objavovali čaro Aspenu a lyžovali vždy, keď bolo slnečno. Naši športovo založení rodičia nás ťahali na sneh a nedovolili nám vyspávať. Napriek tomu Silvester a ani príchod nového roka nebol ničím výnimočný. Vo voľnom čase som sa zdokonaľovala v štrikovaní J. Za týždeň som uštrikovala tri čelenky! No jednoducho nerd, ako by povedal Američan. Bolo to prvý raz, čo som si uvedomila, ako veľmi mi chýba škola. Za normálnych okolností škola zapĺňa všetok môj čas. Všetci moji kamaráti chodia so mnou do školy. Väčšina z nich však odcestovala domov do ostatných štátov USA.  Pobyt mimo školy bol fajn, bolo o nás úžasne postarané, ale ozajstný študentský život je predsa len v škole a na intráku.

Tento blog píšem sediac v najhlučnejšom školskom autobuse na svete.  Naša škola má desať postarších 14-miestnych minibusov. Tými sa dopravujeme všade, kde treba. Šoférmi sú zvyčajne učitelia, ktorí  vedú jednotlivé aktivity. Náš autobus „kormidluje“ Robin, naša trénerka lyžovania, učiteľka science a zároveň „mama“ nášho internátneho domčeka, bývajúca v jeho podkroví. Dnes je síce štvrtok, no my sme vynechali školu. Keďže som si pre druhý a tretí štvrťrok vybrala ako športovú aktivitu alpské lyžovanie (aj doma v Tatrách som sa mu venovala od malička), rozhodla som sa pridať aj do školského lyžiarskeho tímu.  Našla som novú lyžiarsku rodinu a náš tím sa zapojil seriálu školských lyžiarskych pretekov štátu Colorado.

Dnešné preteky sme mali vo Winter Parku, asi 3,5 hodiny cesty od Carbondalu. Objavili sme úplne novú časť tohto hornatého štátu. Sneh bol mäkký a poddajný. Lyžovanie v Colorade znamená úplne iný zážitok, ako lyžovanie doma. „Prašan“ je tu úplne bežný. Ľad je len nepodarenou výnimkou. Lyže točia oblúky ľahko a elegantne. V takýchto podmienkach je aj pretekanie úplne iné. Okrem lyžovania som však mala ešte jeden silný zážitok. Prešla som cieľom druhého kola a zrazu  pri mne stojí taká staršia pani vo svetlofialovom. “Ahoj, vodkud si?“ Chvíľu som na ňu zarazene civela a  trvalo mi dobrých dvadsať sekúnd, kým som si uvedomila, že môžem reagovať po slovensky. Odpovedala som jej,  že som zo Slovenska. Jej reakcia mi vyčarovala úsmev na tvári: “ No jó, já jsem si říkala, že budeš ze Slovenska, když sem slyšela to -ová.“ Začali sme spolu nenútene konverzovať. Celý náš tím stál vedľa mňa s otvorenými ústami a vyvalenými očami. Nechápali, čo sa deje a akou rečou vlastne komunikujeme. No mňa príjemne prekvapilo, že pani, ktorá už 40 rokov žije v Amerike, vie stále po česky a po česky naučila aj svoju 18-ročnú vnučku. Rodnú reč predsa len nepotlačíš. Teda, ak nechceš...

 

Preteky máme za sebou. Zhodli sme sa, že na výsledkoch až tak nezáleží. Čo je dôležité, je podporovať jeden druhého, nezhadzovať slabších, ostať sám sebou a zabávať sa! V tomto duchu prešiel v škole celý prvý polrok. A vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, toto sú hlavné myšlienky najhipisáckejšej a najcoolovejšej školy, do ktorej som kedy vkročila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?