Moje všedné dni vďakyvzdania

Autor: Tereza Váradyová | 22.12.2013 o 22:17 | Karma článku: 7,47 | Prečítané:  518x

Je 8:40 a ja namiesto školskej lavice sedím v zamrznutom autobuse. Je štvrtok a my máme ráno namiesto vyučovania najprv lyžovanie! Niet nad ten skvelý pocit, keď sa ráno zobudíš a jedna z prvých vecí, čo si obliekaš, sú lyžiarske nohavice. Vybehneš von, nasadíš si čiapku a rukavice. Opatrne sa nadýchneš a na tvári sa ti rozhostí široký úsmev. Po chvíli zistíš, že tvoj úsmev v silnom mraze zamrzol, a tak sa budeš usmievať celý deň... Aké jednoduché...

Nuž ale iba týždeň predtým som sa na kopce dívala z výšky, pretože som sedela spolu  s mojou hosťovskou rodinou v lietadle a letela do Michiganu na Thanksgiving Day. Moje prvé morčacie dni! Hneď po pristátí v Detroite som mohla na vlastné oči spoznávať smutnejšiu, ale kruto pravdivú ďalšiu z tvárí Ameriky. Chudobné štvrte Detroitu na seba nenechali čakať. Tu som konečne videla tú "filmovú" Ameriku. Rozbité okná, zničené budovy, značky rozstrieľané na sito a ľudia s postavami ako z reklamy na Michelin – presne takto som si vždy predstavovala exteriéry z poriadnej americkej gangsterky. Ale toto nie je film...

Chvalabohu, naša hosťovská rodina patrí k majetnejším, a tak si môžu dovoliť bývať v tej kultivovanejšej časti Detroitu. Z okna majú výhľad na jazero a ak sa zapozeráš do diaľky, uvidíš Kanadu. Počas týždňa sme nakupovali, jedli, pozerali telku – jednoducho, žili typický americký život. A keď už sme boli v Detroite, tak sme predsa nemohli vynechať  ani hokejový zápas Red Wings. Okolo siedmej som sa plná očakávania predierala davom. Čakal ma neobyčajný hokejový zážitok. Hrali domáci Detroit Red Wings vs. Boston Bruins. Aj keď som tam bola s fanúšikmi Red Wings, v kútiku duše som verila, že Bruins vyhrajú. Keď sa na hracej ploche objavila majestátna postava Zdena Cháru, aj ja som povyrástla. Neviem, či si to niekto všimol, ale ja som sa nafukovala a vznášala nad davom ako púťový balónik. Tešilo ma pozerať sa na Zdena Cháru. Bol to jeden z momentov, keď som si uvedomila, že aj v takej malej  a neznámej krajine ako Slovensko môže vyrásť človek, ktorý sa stane kapitánom jedného z najlepších amerických hokejových klubov. Sme malí, no vyzerá to tak, že sa vo svete nestratíme a všimnú si nás. A určite to nebude iba vďaka výške, však Zdeno? Na moje tiché sklamanie Detroit vyhral a my sme sa pobrali vo veselej nálade na večeru. Aj ja som sa usmievala, ale moja radosť bola predsa len z iného súdka.

Nasledujúce ráno sme sa zobudili a náš plán bol ísť na Turkey Trot. Turkey Trot je americký beh, ktorý sa uskutočňuje v každom veľkom americkom meste vždy ráno na Deň vďakyvzdania. Podľa mňa je to také ospravedlnenie, aby sa potom všetci mohli natlačiť tými neskutočnými dobrotami. Lenže vonku začalo snežiť, a tak sme sa rozhodli Turkey Trot preložiť na... Na asi nikdy... Čo mi je však naozaj ľúto, je to, že sme sa nedostali k pečeniu a chystaniu hostiny. Našou úlohou bolo iba nahodiť sa do pekných šiat, naladiť úsmev a ísť sa zvítavať s celou rodinou. Ako sme sa tak rozprávali, vždy mi odbehlo očko na tie haldy jedla pripraveného na podávanie. V dome rodičov mojej hosťovskej mamy sa zišla celá jej rodina a ja postupne zisťujem, že Deň vďakyvzdania je v Amerike váženejší sviatok so silnejšou tradíciou ako Vianoce. Na tento deň pripravujú aj špeciálne jedlá a dezerty. Pečená morka, plnka, zemiaková kaša, tekvicové pyré, opekaný kelový šalát, omáčka, sladkokyslé malinové želé. Všetko, čo som ochutnala, bolo fantastické. Zakončili sme to tekvicovým a malinovým pie-om. Po tejto večeri som nebola schopná ani chodiť, ani rozprávať. Bolo komické a smutné zároveň zistiť, koľko toho jeden človek dokáže zjesť naraz. A teraz hovorím o sebe. Ale toto boli naozaj moje prvé morčacie dni!

V piatok sme leteli späť do Denveru. Američania majú veľmi zvláštnu tradíciu s názvom Black Friday – Čierny piatok. Je to piatok hneď po Dni vďakyvzdania. Tento piatok je šialený – každý obchod ponúka obrovské zľavy. Ľudia vstávajú skoro ráno, aby chytili najlepšie zľavy a najlepší tovar. Iba deň po tom, čo sa poďakujú za to, čo majú, idú nakupovať ako zmyslov zbavení. Žeby preto, aby mali o rok za čo ďakovať? Aj my sme sa vybrali nakupovať, keď už sme teda tu. Ešte asi nikdy, za celý svoj život, som nevidela tak veľa ľudí v jednom obchodnom centre. Kráčať po schodoch bola takmer tá najťažšia úloha dňa. A nakupovať? Ešte ťažšia. Ale som predsa v Amerike!

 

Po tomto vzrušujúcom piatku sme sa vrátili do našej malej, nehlučnej, zasneženej dolinky. Bolo tu ticho a pokoj. Konečne som mohla oceniť to, že žijeme v malom horskom mestečku, kde sa málokedy deje niečo veľkolepé. Ale drobných udalostí a radostí, ktoré stoja naozaj za to, si tu môže človek užívať požehnane. A ďakovať za ne sa dá každý deň. Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?