Na skok do Ameriky?

Autor: Tereza Váradyová | 20.10.2013 o 15:10 | Karma článku: 8,32 | Prečítané:  1137x

Stať sa dobrodruhom zo dňa na deň býva ťažké, pre mnohých dokonca nemožné. Ja som to vzala ako výzvu. Odletela som do sveta, ktorý ponúka iné - možno zaujímavejšie - možnosti. O štipendijnom pobyte, ktorý bol predo mnou, som vedela niekoľko mesiacov pred odletom, ale moja predstava o tom, čo desať mesiacov v cudzom svete znamená, bola naozaj veľmi nejasná. Desať mesiacov! Hmm... Len desať mesiacov. Nič veľké... Už viac ako mesiac som v USA, z prázdninovej pohody na Slovensku som skočila do neznáma a ešte stále si nie som celkom istá, či viem celkom presne, kde som a čo sa to so mnou deje. S istotou však viem, že sa zo mňa stala skokanka.

 

Prvý skok, skok do diaľky, som absolvovala hneď po vystúpení z lietadla. Kopec kontrol a neosobných pohľadov. Zľakla som sa, že to, čo vidím,  je už tá ozajstná krajina splnených snov. Za dverami letiska som pochopila, že tu ide predsa len o niečo viac. V bostonskej Pomfret School ma čakal dav usmiatych, energických a hlavne nápomocných zástupcov ASSIST- u (mojej domovskej štipendijnej organizácie). Počas prvých štyroch dní na americkej pôde, spoločných pre štipendistov z celého sveta, som sa veľa a často smiala. Prečo? Hlavne sama zo seba. Zo všetkých možných i nemožných gramatických chýb a nezmyselných viet, ktoré som produkovala až sa Boston zelenal. Zažila som kopec trapasov. Asi ako každý, koho postavia pod lampu a jeho jedinou možnosťou je prispôsobiť sa. A potom sme sa už na sebe zabávali bez zábran takmer všetci. Bola to taká milá kolektívna snaha dohovoriť sa a pochopiť sa navzájom. Počas štyroch „bostonských" dní sa mi stávalo, že mi znenazdajky vykĺzlo slovo po slovensky, občas sa mi do prúdu reči zamotala celá slovenská veta. V Bostone som však nebola celkom sama. Mojou jazykovou a psychickou oporou boli ďalšie dve dievčatá zo Slovenska, z ktorých sa za pár hodín spoločného letu a štyri dni v novom svete vykľuli naozaj skvelé baby. Lenže naše cesty sa rozchádzajú. Ľudmila letí do ...., Ema do ... a ja do Colorada. Ahoj! Ahoj o rok na Slovensku!

Po prvom skoku, skoku do diaľky, prišiel na rad skok do výšky. Spolu so mnou sa na tento skok chystá aj moja spoluštipendistka a budúca spolužiačka Španielka Marta. Po naháňačkách cez rôzne americké letiská sme vystúpili v nadmorskej výške 2405 m. n. m. Nie, nevysadili nás cestou kdesi na kopci - takúto nadmorskú výšku má letisko v Aspene. Je to malé a útulné horské letisko v známom coloradskom lyžiarskom stredisku. Čakala nás tam usmiata a vyšportovaná host-mama, ktorá sa o nás bude starať, keď budú školu a internáty „vetrať" počas prázdninových dní. Nasadli sme do auta a ja som si uvedomila, že toto miesto je kúzelné. Šli sme dolinou obklopenou nádhernými kopcami, horami a štítmi. Po tridsiatich  minútach jazdy sme dorazili do mestečka Carbondale a po chvíli sme zbadali bráničku, na ktorej bolo napísané: Colorado Rocky Mountain School, established 1953. Nič svetoborné, ale prekvapenia boli ešte len pred nami. Na privítanie nás čakala spoločná večera v záhrade u „nášho" riaditeľa. Pri spoločnom stole sa stretli učitelia a ich rodiny, žiaci, rodičia žiakov... Školský rok sa ešte nezačal a my sme pricestovali medzi prvými študentmi, ktorí postupne zaplnia celý areál. Počas prvých hodín na tomto mieste som však pochopila, že toto nie je škola. Toto je jedna veľká rodina. Ľudia sú tu preto, že tu byť chcú. Táto škola je ich život. Učitelia tu žijú preto, aby tu mohli pracovať a tráviť na tomto mieste čo najviac času. Väčšina z nich býva priamo v areáli školy, ich byty sú súčasťou našich internátnych domčekov a oni sú, okrem učenia, zároveň aj našimi „vychošmi".  So študentmi si však tykajú a vzťah učiteľ - žiak je tu akýsi rovnocennejší než ten, na aký sme zvyknutí z domu.

A ja som tak trocha pochopila aj to, ako sa skáče do výšky. Celý úkon ma zhruba tri fázy. Odraz, preskok a dopad. Na to, aby bol úspešný celý skok, je dôležité, aby všetky tri fázy boli správne vykonané. Cítim, že môj odraz dopadol nadmieru úspešne. Našla som oporu v ľuďoch rôznych národností. Pochopila som, že žiaden z Američanov vlastne nie je Američan, ale mnohí z nich sú Európania. Napriek tomu sú iní, ako my, „praví" Európania. Neboja sa venovať úsmev zahraničnému študentovi, nezdráhajú sa ho opýtať, ako sa mu darí. Sú ochotní pomáhať riešiť problémy iných, aj keď majú mnoho svojich vlastných. Sú otvorení novým cestám a možnostiam... Aj keď som tu len krátko, zdá sa mi, že Amerika je jedna veľká komunita, podelená na malé, nezávisle fungujúce komunity. Tá „naša" komunita je veľmi otvorená a noví členovia sú vítaní. Aj bez zaplatenia členského.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?